Kmeny a klany v arabské politice

Úkolem publikace je seznámit českého čtenáře s tradičními rodovými a kmenovými vazbami, které ovlivňují chování společenských elit zemí Blízkého východu. Eduard Gombár čtenáře seznamuje se základními prvky tradiční muslimské společnosti a popisuje jednotlivé rodinné a kmenové struktury, jejich vývoj a společenský vliv. Kniha je rozdělena do pěti geograficky vymezených kapitol: Saudská Arábie, státy zálivu, Jemen, Jordánsko a arabské kmeny Iráku. Publikaci doplňují genealogické tabulky, mapy, jmenný rejstřík a seznam literatury.

Úvod
PRVNÍ KAPITOLA
Saudská Arábie
Tradiční základy kmenové společnosti
Historický vzor: Staroarabské kmeny a genealogie
Prorokovy rodiny
Kmenové struktury v Saudské Arábii
Historické kořeny vládnoucích dynastií
na Arabském poloostrově
Moderní Saudská Arábie
Mocenská struktura Saudské Arábie
Biografíe
DRUHÁ KAPITOLA
Státy Zálivu
Historické kořeny
Kuvajt
Bahrajn
Katar
Omán
Spojené arabské emiráty
Biografie
TŘETÍ KAPITOLA
Jemen
Předrevoluční elity
Opoziční a ?revoluční" kontra-elity
Jemenská arabská republika
Jižní Jemen
Jemenská republika
Mocenská struktura Jemenské republiky
Biografie
ČTVRTÁ KAPITOLA
Jordánsko
Tradiční kmenové struktury v Jordánsku
Dynastie Hášimovců
Mocenská struktura v Jordánsku
Biografie
PÁTÁ KAPITOLA
Irák
Tradiční arabské kmenové a rodinné struktury v Iráku
Hášimovská monarchie v Iráku
Republikánský Irák
Baasistický Irák
Totalitní diktatura Saddáma Husajna
Mocenská struktura saddámovského Iráku
Konflikty uvnitř elitních klanů a kmenů
Nástupnictví a monarchistický model
Retribalizace
Sunnitská opozice
Šíitské oblasti v Iráku
Biografie
Závěr
Bibliografie
Přílohy

Európska identita a moslimský svet
Podobne ako v minulosti, aj dnes väčšina štátov na Blízkom východe funguje cez kmeňové a klanové mechanizmy.
Hľadanie odpovedí na otázky globálneho významu sa po roku 2001 intenzívnejšie ako dovtedy spája s úvahami o identite, kultúrnych a civilizačných rozdieloch, o náboženstve, ako aj o nedostatku tolerancie či prebytku politickej korektnosti.
Taliansky medievalista Franco Cardini sleduje vo svojej knihe Evropa a islám peripetie vzťahov medzi moslimským svetom a Európou, ktoré boli v historickej perspektíve poznačené na oboch stranách hlavne konfrontáciou a neporozumením. Zložitosti tohto vzťahu však nič nemenia na tom, že islam mal nemalý vplyv na utváranie európskej identity. Európa a islam nepredstavovali dva oddelené monolity, ale oveľa viac išlo o zložitý prepletenec hospodárskych, vojenských, politických a kultúrnych stykov. Zrod Európy okolo roku 800 začal v podmienkach, ktoré dnešným Európanom pripomínajú skôr historický i myšlienkový ?stredovek?. Na rozdiel od Európy vznikali v islamsko-arabskom kalifáte práve v období od roku 700 približne do roku 1400 najvýznamnejšie vedecké a filozofické diela, ktoré predstavujú skutočný výkvet blízkovýchodného intelektu, v dôsledku čoho stredovek pre moslimský svet rozhodne nemá príchuť spiatočníctva.
V školských učebniciach sa aj žiaci u nás tradične dozvedajú iba to, že víťazstvo franského majordóma Karola Martella nad moslimami v bitke pri Poitiers v roku 732 ?zachránilo? Európu pred pripojením ku kalifátu. Širšie súvislosti, ktoré upozorňujú na to, že Európa neprichádzala na svet ?akoby sama od seba?, ale v priamej interakcii s arabskou expanziou, sa však nespomínajú. Samotnú legendárnu bitku pri Poitiers je pritom možné považovať skôr za nadsadený ?mediálny mýtus?, ktorý sa významom nemôže rovnať porážke Attilu na Katalaunských poliach v roku 451. Zároveň išlo zo strany Franskej ríše pravdepodobne aj o pokus zveličovaním vlastného významu pri Poitiers konkurovať úspechom, ktoré v tých rokoch zaznamenala v bojoch s Arabmi byzantská armáda.
Vari najznámejšiu tézu o vplyve islamu na vznik Európy vyslovil belgický historik Henri Pirenne v 30. rokoch 20. storočia v knihe Mahomet et Charlemagne (Mohamed a Karol Veľký). Skratkovite ju môžeme zhrnúť slovami: Sans Mahomet pas de Charlemagne (?Bez Mohameda by neexistoval ani Karol Veľký?). Stredoveká Európa, ktorej počiatky súviseli s pádom Rímskej ríše, sa podľa Pirenna vytvorila v úzkej spojitosti s expanziou islamu, ktorá zasiahla stredomorský svet potom, čo Arabi začali expandovať z Arabského polostrova. Stredozemné more sa postupne, najmä po ovládnutí Gibraltáru Arabmi, zmenilo z rímskeho mare nostrum na región pod arabskou ? a islamskou ? dominanciou, presnejšie na akúsi novú líniu zlomu medzi kresťanským a moslimským svetom. Európske mocenské centrum sa zo Stredomoria posunulo ďalej na sever, do rodiaceho sa franko-germánskeho cisárstva so sídlom v meste Aachen. Inými slovami, kresťanský Západ vznikal aj pod hrozbou džihádu (tento termín tu chápem ako historický fakt, nie ako myšlienkový konštrukt, ktorý sa nedá prekladať termínom ?svätá vojna?).
Teória H. Pirenna o prerušení jednoty stredomorského priestoru vyvolala polemiku už v období, keď bola publikovaná. V súčasnosti existuje viac-menej zhoda odborníkov v tom, že hospodárska a obchodná kríza sa v Stredomorí začala už pred nástupom islamu. Z toho plynie, že ekonomické problémy regiónu nemožno vnímať iba ako dôsledok moslimských výbojov. Historici a islamológovia však napriek nesúhlasu v jednotlivostiach Pirennovu teóriu en bloc nespochybňujú a s jej jadrom, naopak, v zásade súhlasia.
Karol Veľký, tento ?otec Európy?, bol navyše prvým európskym panovníkom, ktorý postupoval voči islamskému ?susedovi? s premyslenou stratégiou. V zápase so španielskymi Umajjovcami a kresťanskou Byzanciou sa Karol Veľký usiloval kultivovať pragmatické a mierové vzťahy s Abbásovským kalifátom v Bagdade. Jeho vládca kalif Hárún ar-Rašíd mal podobne ako Karol Veľký nevybavené účty s Byzantíncami, ako aj so sunnitskými konkurentmi na Pyrenejskom polostrove.
Karol Veľký dal podnet na nadviazanie vzťahov medzi Franskou ríšou a Abbásovským kalifátom najskôr z reálnopolitických pohnútok. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že Karol a Hárún neboli rovnocennými partnermi. Hárún ar-Rašíd vládol obrovskej moslimsko-arabskej (v tomto poradí) ríši na vrchole vojenskej a intelektuálnej moci, popri ktorej mala Franská ríša iba trpasličie rozmery. Pôvodom libanonský historik Philip Hitti navyše kedysi s istou dávkou cynizmu a so sklonom pre preháňanie poznamenal, že zatiaľ čo sa Hárún ar-Rašíd vyznal v gréckej filozofii, ?Karol Veľký sa so svojou suitou natrápil, aby sa vôbec naučil správne napísať vlastné meno?.
Arabi však neboli jediní moslimovia, ktorí vplývali na chod udalostí v Európe. Sedem storočí po vytvorení prvej veľkej moslimskej ríše vznikla priamo v Európe Osmanská ríša. Mehmet II. sa po dobytí Carihradu cítil byť pokračovateľom Byzantskej ríše a Istanbul skutočne aj naďalej z jeho vôle zostal centrom ortodoxie. Osmani sa priamo podieľali na mocenskom zápase, ktorý viedla reformácia s univerzalistickým katolicizmom. V období reformácie nebola núdza ani o hlasy, ktoré s istým zveličením tvrdili, že bez Osmanov by stúpenci reformácie skončili rovnako ako albigenci a valdénci niekoľko storočí pred nimi.
Osmansko-turecká hrozba sa postupne stala súčasťou záujmu takmer každej politickej moci v kresťanskej Európe, a tak sa začal vytvárať aj mýtus kresťanskej jednoty: unitas christiana. Vojenskú porážku Osmanov však sprevádzali ?úspechy? moslimov na inom poli. Víťaznú cestu kávy a čaju z Orientu do Európy popisuje autor ako ?určitý druh kultúrnej pomsty, keď sa vojensky a technologicky slabšia strana síce stane korisťou silnejšieho súpera, zároveň mu však vnúti niečo zo svojej vlastnej kultúry?. K tejto pomste sa po osmanskom obliehaní Viedne (1683) pridal aj obyčajný rožok, ktorého tvar mal každý deň pripomínať Stredoeurópanom víťazstvo nad strašlivým protivníkom.
Cardini sa nás v spleti dátumov a udalostí (až mal čitateľ niekedy dojem, že menej by bolo bývalo viac) snaží vyviesť z mnohých omylov. Istú pozornosť by si azda ešte boli zaslúžili také frekventované termíny, ako sú pomenovania Osman a Turek. Európania majú bežne vo zvyku nazývať Osmanov Turkami, hoci iba máloktorý z nich si uvedomuje, že nehovoria o príslušníkoch etnika, ktoré obýva dnešnú Tureckú republiku. Osmani predstavovali mnohonárodnú vládnucu elitu, ktorá sa identifikovala s vládnucou dynastiou Osmanov a islamským náboženstvom. V prípade elitnej osmanskej vojenskej zložky, ktorú poznáme ako janičiarov, sa o etnických Turkoch nedá vôbec hovoriť. Ak teda pojem Turek používame v kontexte s udalosťami 15., 16. alebo 17. storočia, neoznačujeme ním etnikum, ale iba nahrádzame termín Osman nám vžitejším pomenovaním Turek. Slovo Turek sa skrátka neraz používa tam, kde by sa omnoho viac hodilo označenie Osman.
Je škoda, že sa Cardini predsa len neodhodlal aspoň krátko zhrnúť aj opačný pohľad, vzťah moslimov k Európe. Vytváranie mylného obrazu kresťanov o moslimoch má totiž svojho silného konkurenta v mystifikáciách a mýtoch, ktoré islamský svet pestoval a stále pestuje o Európe a kresťanstve. Jedným z moslimských klišé je napríklad myšlienka, že Západ je bezbožný a jeho sociálne problémy pramenia práve z tejto skutočnosti. Sebastrednosť Európanov sa teda stretáva s predsudkami, ku ktorým sa bez výnimky uchyľovali tiež iné národy a civilizácie. Pripravenosť k dialógu medzi rôznymi kultúrnymi a civilizačnými okruhmi bude i do budúcnosti vyžadovať obojstrannú inventúru vzájomných animozít. Dialóg, pri ktorom sa budeme snažiť priznať iba svoje chyby, bez zreteľnej požiadavky, aby protistrana urobila to isté, nás priveľmi vpred neposunie. Na tomto poli obe strany čaká ešte veľa vskutku ?osvetovej? práce.
Arabi boli vždy odborníkmi na dve veci: islam a kmene. Tento fakt pritom donedávna na Západe unikal pozornosti aj mienkotvorných politikov. Podobne ako v minulosti, aj dnes väčšina štátov na Blízkom východe funguje cez kmeňové a klanové mechanizmy. To platí často i vtedy, ak sa navonok stretávame s modernejšími štruktúrami: politickými stranami, nevládnymi organizáciami a parlamentnými mechanizmami. Príčin je, ako to zvyčajne býva, viac. Na tejto skutočnosti však nič nemení ani fakt, že kočovní beduíni dnes tvoria iba malé percento obyvateľov regiónu Blízkeho východu. Mnohí usadlí Arabi totiž dodnes vystupujú s nárokmi na svoj kmeňový pôvod, kultivujú vlastnú genealógiu, a stretnúť sa preto u nich s nostalgiou za beduínskymi hodnotami nie je nič nezvyčajné. Kmeňová solidarita sa prejavuje pri hľadaní práce v meste, vytýčení pastvín na okraji púšte i v prístupe, ktorý majú členovia rôznych klanov k vládnym predstaviteľom. Politici zostávajú aj v modernej dobe často ?zajatcami? vlastných kultúrnych hodnôt a zákonov skupinovej kohézie. Znalosť kmeňa a rodu je takpovediac uvedomením si hodnoty vzťahov a hierarchie.
Kmeňové zväzky pritom v sebe nemajú nič exotické. V minulosti sa kmene a klany v Európe vnímali ako niečo nezávislé od štátu, faktor, ktorý je s posilňovaním úlohy štátu odsúdený na zánik. Tradične chápaný proces evolúcie spoločnosti operoval v západných spoločenskovedných disciplínách s prechodom ?modernej? society od Gemeinschaftu ku Gesellschaftu. Konkrétne to znamenalo, že identifikácia jednotlivca s rodinnou, vidieckou, kmeňovou či náboženskou komunitou bude v procese prechodu k modernej spoločnosti časom ustupovať v prospech formálnych a vykonštruovaných inštitúcií Gesellschaftu, t. j. politických strán, odborov, záujmových klubov, korporácií, byrokracie alebo armády. Na Blízkom východe, lebo ten nás teraz zaujíma, sa však ukázalo, že tu existuje silnejšia tradícia Gemeinschaftu ako napríklad v Európe a že ide o spoločnosti, ktoré sa vykonštruované vzťahy snažia minimalizovať. A tak kmene naďalej reálne prežívajú.
Česť a hanba, odvaha, pohostinnosť, strata tváre, to všetko sú termíny, s ktorými musíme v klanovo organizovanej spoločnosti veľmi vážne rátať. Čestné je také konanie a správanie, ktoré slúži celej skupine. Česť muža napríklad úzko súvisí so schopnosťou splodiť mužských potomkov, pretože sa tak posilňuje rodina, klan či kmeň. Vziať si za manželku otrokyňu bolo oddávna u beduínov omnoho prijateľnejšie než svadba s dcérou obchodníka či remeselníka (tí nebojovali a potrebovali ochranu). Útok na česť sa doteraz vníma veľmi pozorne a vážne a akékoľvek neohrabané narážky môžu mať pre neznalého cudzinca neočakávanú dohru.
Aj keď nás Eduard Gombár nechcel primárne informovať o zákulisiach každodenného správania sa Arabov, teda o istej psychológii ich kmeňového a klanového života, jeho práca implicitne takéto otázky navodzuje. V Gombárovom zábere má však ústredné miesto politický rozhodovací proces. V tomto zmysle ide preto o politologickú a historickú prácu s dôrazom na genealogické a biografické metódy a nie o etnografický exkurz, ktorým som sa snažil doplniť autorovo rozprávanie. V súčasnosti sa klasický arabský tribalizmus vyskytuje hlavne na Arabskom polostrove, v Jordánsku a v Iraku, ako aj v Maroku, Mauretánii a Líbii.
Dodnes zostáva aktuálnym pohľad, ktorý tradične delí arabskú spoločnosť na ?beduínsku civilizáciu? a ?usadlú civilizáciu?. Jeho autorom bol Ibn Chaldún (zomrel v roku 1406), teoretik, filozof dejín a sociológ moslimského sveta, ktorého sláva a brilantné uvažovanie už dávno prekročili úzky blízkovýchodný rámec. Ibn Chaldúnove myšlienky spomína v metodologickom úvode aj Gombár, preto nezaškodí zacitovať: ?usadlé podmienky sú druhoradé vzhľadom k púštnym? a prirodzenosťou kočovných Arabov je ?ulúpiť všetko, čo patrí ostatným Nevidia v práci žiadnu hodnotu nestarajú sa vôbec o zákony?. Najdôležitejším pojmom je pre Ibn Chaldúna kmeňová solidarita, lojalita voči kmeňu a rodine. Zdá sa, že nadčasový a jedinečný odkaz Ibn Chaldúna spočíva v uvedomení si známej pravdy, že civilizačné rozdiely boli a sú skutočnosťou, a preto poukazovať na ne nemôže byť prejavom rasizmu, ako sa nám to neraz snažia dokázať rôzni trubadúri multikultúrnej idylky.
Z Gombárových riadkov sa, okrem iného, dozvedáme o tom, že islam uznáva popri pokrvnom aj ?mliečne? príbuzenstvo, ktoré klasicky vznikalo pri spoločnom dojčení detí pánov a ich otrokov. Nemenej zásadné sú informácie o tom, že ropné príjmy do značnej miery oslobodili vládcov Arabského polostrova od závislosti od rodinných a kmeňových vzťahov. Často pertraktovanú situáciu v Iraku vhodne dokreslí údaj, ktorý upozorňuje na to, že k masovým prestupom k šíitskému islamu došlo v krajine až pomerne nedávno, v 19. storočí. Dôvodom bol najmä fakt, že príslušníci arabských kmeňov sa obávali odvodov do osmanskej armády (Šíiti boli pre sunnitských Osmanov politicky nespoľahliví) a nesúhlasili s osmanskou politikou usadzovania kočovníkov.
Zatiaľ čo sa Hárún ar-Rašíd vyznal v gréckej filozofii, Karol Veľký sa so svojou suitou natrápil, aby sa vôbec naučil správne napísať vlastné meno.
Gabriel Pirický, Knihy a spoločnosť, 5/2005, str. 9