tištěná kniha
Edvard Beneš. Politická biografie českého demokrata. Část první - Revolucionář a diplomat (1884-1935)

Edvard Beneš. Politická biografie českého demokrata. Část první - Revolucionář a diplomat (1884-1935)

Dejmek, Jindřich

témata: biografie a paměti

vázaná, 632 str., 1. vydání
vydáno: říjen 2006
ISBN: 80-246-1224-0
doporučená cena: 470 Kč

E-shop

Anotace

Biografie druhého československého prezidenta je rozdělena do dvou částí. Předkládaný první díl čtenáře seznamuje s osobností Edvarda Beneše mezi lety 1884-1935, tj. v době, kdy Edvard Beneš postupně stoupá českou společností a politikou až k prezidentskému úřadu. Čtenář má tak příležitost seznámit se s výjimečným politickým osudem mimořádně pracovitého a cílevědomého studenta, učitele i politika, pro něhož se vznik, rozvoj a obrana novodobého československého státu staly životním posláním.

Obsah

Úvod: Edvard Beneš - osobnost nejednoduchá pro své současníky i historiky
Seznam zkratek užívaných v poznámkovém aparátu
Kniha první: Léta učňovská a vandrovní (1884-1914)
Kapitola 1 Z Kožlan do Prahy: dětství a jinošství (1884-1904)
Kapitola 2 Učňovské a vandrovní roky univerzitních studií (1904-1909)
Kapitola 3 Politickým vzděláváním k habilitaci - a praktické politice (1909-1913)
Kapitola 4 Politickými krůčky do protihabsburského revolučního hnutí (1913-1916/7)
Kniha druhá: V protihabsburské revoluci (1914-1919)
Kapitola 5 Z Maffie do čela československého odboje ve Francii (1915-1916/17)
Kapitola 6 Diplomatický zápas o československou státnost (leden 1917 až říjen 1918)
Kapitola 7 V boji o mezinárodní zakotvení Československa a jeho hranic (říjen 1918 až září 1919)
Kniha třetí: Budovatel československého státu i nové Evropy (1919-1929)
Kapitola 8 Kladení základů československé zahraniční politiky a diplomacie (září 1919 až září 1921)
Kapitola 9 Předseda ministerské rady republiky (září 1921 až říjen 1922)
Kapitola 10 Hledání univerzální bezpečnosti pro republiku i Evropu (1922/23-1924/25)
Kapitola 11 Cesta k Locarnu a jeho mezinárodní realizace (1925-1926/27)
Kapitola 12 Pražská zahraniční politika v době polocarnského pacifismu (leden 1927 až říjen 1929)
Kniha čtvrtá: Obránce republiky, nového evropského řádu a demokracie (1930-1935)
Kapitola 13 Ve vírech evropské krize nejen hospodářské (1929/30-1931)
Kapitola 14 Odzbrojení - nebo velmocenský diktát revize? (1932-1933)
Kapitola 15 Proti diktátorům - a do prezidentského úřadu (1934-1935)
Epilog a prolog zároveň: Benešovo vítězství v prezidentské volbě (prosinec 1935)

Recenze

Osobnost Edvarda Beneše charakterizuje a zosobňuje první část dvoudílného 20. století, a to nejen českého, ale i evropského. Způsobil to osud Československa, který byl také údělem Benešovým: Beneš se zasloužil o jeho vznik, vedl dlouhou dobu jeho zahraniční politiku a snažil se jí-dávat širší než jen československý rozměr, byl u všech jeho výrazně jších úspěchů, zkoušek i proher, z nichž některé se měly stát i porážkami demokratické Evropy. Život si Beneš naplnil politikou, a proto jeho biografie musí být zejména životopisem politickým. Přitom ale nemusí a neměl by být jen o politice.
Po celá desetiletí bylo hlavní Benešovou oblastí politika zahraniční a jí se tedy musí především věnovat ta část jeho biografie, která splývá s dějinami československého státu, zvláště do prosince 1935, kdy Beneš přesídlil z Černínského paláce na Hrad. Dr. Jindřich Dejmek, Ph.D. je k sepsání Benešova politického portrétu zvlášt povolán. Vyrostl ve špičkového historika československé zahraniční politiky a jejích evropských souvislostí, jeho znalosti mezinárodních vztahů po roce 1918 ho povyšují mezi přední evropské dějepisce této specializace. V několika monografiích osvědčil, jak důkladně a citlivě dokáže vykládat zahraniční aktivity Československa v Evropě, vliv mezinárodního vývoje na ně a vůbec na situaci československého státu, jak pozorně vysvětluje a posuzuje. Jeho rozhled po literatuře je takový, že z československé mu neunikl žádný, i třeba jen krajně dílčí, či i sporný titul, a zahraniční sleduje tak, že zná. i nejnovější práce. Československý archivní materiál pro dějiny diplomacie poznal detailně, seznámil se i s různým zahraničním, v edicích i přímo v archivech.
Vše to je dobře znát na prvním dílu "politické biografie českého demokrata" Edvarda Beneše, který zachytil léta 1884-1935. Pro něj využil Dejmek zmíněnou diplomaticko-politickou dokumentaci československou a zahraniční, která se přímo, nebo souvislostně dotýkala Benešova působení. Prameny musel samozřejmě rozhojnit o materiály týkající se další stránek Benešova života a díla. Z nich se věnoval především Benešově tvorbě, odborné i publicistické. Také k ní přistupoval se svou příslovečnou svědomitostí, takže mu zřejmě neuniklo nic, co stálo pro črtáni Benešova myšlenkového a politického profilu za pozornost.
Autor respektoval Benešovu vášeň pro politiku, dokonce se může zdát, že jí vyšel vstříc více, než bylo třeba. První díl biografie se totiž stal v podstatné části dějinami československé zahraniční politiky, což stvrzuje i poznámkový aparát, u Dejmka tradičně obsáhlý, důkladný, výtečně informovaný a stejně výtečně informující. Toto "povýšení" biografie má samozřejmě svůj fundamentální důvod v tom, že Beneš zahraniční politiku nejen ?řídil, ale také detailně vytvářel, "byl u všeho", co se jí týkalo a vždy angažovaně, účastně. Nikdo u nás lépe než Dejmek může toto zachytit, vykreslit, vyložit. Stržen mnohostí Benešovy práce a mezinárodní situací, v níž se odvíjela, soustředil se možná až příliš podrobně na přímé zaznamenávání zahraniční politiky. Jakkoliv je v ní Beneš stále přítomen, občas se v ní "ztrácí". Autorovi není vlastní se od ní místy "odpoutávat", nespoléhat se na její vnitřní napětí a dramatičnost, pokusit se niterněji vyjádřit, co znamenala pro Beneše, jak ji mohl prožívat, co cítit. Vůbec by nemusel "fabulovat", jen místy proměnit a obohatit přístup k ději, i styl tomu přizpůsobovat. V dosavadní podobě plyne Benešův život poněkud "odlištěně", postava je zfotografována, ale ne úplně zportrétována. "Chladný" politik Beneš je zachycen obdobně "chladně". Jako by měl autor ostych být ve výkladu více a zřetelněji přítomen, jako by se obával, že bude až příliš subjektivní.
Zdá se mi však, že v toku Benešova působení jsou situace, které si autorské charakteristiky, glosy, názory, krátké úvahy přímo vynucují - za války, při vytváření československé diplomacie, v různých zákrutách mezinárodního vývoje. Dejmek je napsat dokáže, dokazuje to např. v pasážích o jistých vnitropolitických střetech. Ani v politickém životopise by také nemusel zcela zmizet Benešův osobní život, i když nemá na první pohled nic pozoruhodného. Ve skutečnosti byl vztahem se ženou a paní Hany k němu pozoruhodný. "Oživit" naznačenými postřehy, charakteristikami, krátkými zamyšleními výklad by text nijak zvlášt nerozšířilo a nebylo by pro autora vůbec obtížné - natolik Beneše zná a také je už zkušený a bohatě fundovaný stylista. Cítím, že by to práci prospělo.
Každá biografie Edvarda Beneše připoutá dnes širší pozornost, odbornou a čtenářskou. 0 ohlas má postaráno: bude přijímána s iri-teresem, který může mít zčásti i konfrontační podobu, lidé mají o Benešovi své představy, modeluje je publicistika, většinou kritická, či přímo odpůrci. Benešovy biografie nesmí být "laciné", povrchní, téma to neunese. Dejmkovu práci čeká "angažované" přijetí, protože ji vytváří špičkový odborník, který zná Beneše jako nikdo a má na něho i vyhraněný, neskrývaný názor. Umístí se do literatury o Benešovi a novodobých českých dějinách osobitě a trvale. Jistě bude na prokázané úrovni dokončena obtížným druhým dílem. 0 oprávněnosti a prospěšnosti jejího vydání není vůbec pochyb.
Z recenzního posudku: Prof. dr. Robert Kvaček, CSc.

Moderná historická biografia kladie dôraz na zachytenie doby, ideového a procesuálneho vývoja, inštitúcií, spoločnosti a štátu, teda historického vývoja ako celku prostredníctvom jednej osoby (osobnosti), stavu, sociálnej skupiny a pod. Ide o majstrovské dielo každého historika, lebo nároky na zladenie poznania jednotlivca a kontextu, ich vzájomných proporcií, ako aj na výklad ich vzťahov, sú mimoriadne vysoké. Keď má autor k dispozícii pre svoj text stovky strán a viaceré zväzky, je to na jednej strane možno jednoduchšie z hľadiska výberu faktov, na druhej strane ale o to náročnejšie - jednak aby sa mu hrdina diela nestratil v kontexte, aby sa dielo nestalo príliš popisným a jednak aby dosiahnutá hĺbka výskumu nepriviedla autora ku stavu, že by podľahol argumentácii a významu skúmanej osobnosti.
Jindŕich Dejmek je dostatočne zrelým historikom, aby sa vyvaroval podobných úskalí. Pri Edvardovi Benešovi však vznikajú úskalia nové a tu už nestačí ani adekvátna metodická zručnosť, ale je potrebné zaujímať stanoviská ku mnohým nejednoznačným rozhodnutiam a udalostiam. Beneš bol a zostáva aj v českom prostredí kontroverznou osobnosťou rôzne posudzovanou z najrôznejších ideovopolitických východísk. Jeho vyhranené postoje, zásluhy, zlyhania i omyly, ich popieranie, resp. absolutizácia, nedovoľujú nikomu ustať neutrálny postoj. Historik ide s kožou na trh, vstupuje do dobových, následných i súčasných diskurzov a polemík, musí zaujímať stanoviská a musí od začiatku počítať s mnohými odmietavými, osobne i ideovo ladenými reakciami. V prípade Beneša nie je teda ani pre historika historický odstup vždy výhodou.
Už z uvedeného je zrejmé, že zachytiť život a dielo takého politika, akým bol Edvard Beneš, nie je vôbec jednoduchou záležitosťou. A to aj vyslovene z praktického heuristickeho hľadiska. Išlo o osobnosť, ktorá stála výrazným spôsobom pri zrode Československa, bola jeho dlhoročným ministrom zahraničných vecí a v poradí druhým prezidentom. Spolu s T. G. Masarykom vtlačili najvýraznejšie pečať charakteru štátu, jeho vnútropolitickému a zahraničnopolitickému kontextu, ako aj jeho prioritám a hodnotám. S Benešom sa viaže aj koniec prvej republiky a boj za jej obnovenie z exilu počas druhej svetovej vojny. A nakoniec kľúčové povojnové roky obnoveného Československa v beznádejnom zápase medzi demokratickým vývojom a sovietizáciou, medzi príslušnosťou k demokratickej Európe a komunistickému bloku. Vždy som bol presvedčený, že kvalitná historická biografia človeka, ktorý výrazne poznačil, ba formoval, viacero chronologicky za sebou nasledujúcich samostatných časových úsekov (v prípade Beneša ide o štyri kontexty) môže byť v súčasnosti dielom len viacerých historikov. Veď len heuristika - gigantický rozsah primárnych prameňov a literatúry, ako aj problémy všetkých súvislostí - sú priam nad sily jednotlivca.
Ak sa Jindŕich Dejmek podujal na túto úlohu sám a navyše mohol od začiatku počítať s nadštandardným rozsahom dvoch zväzkov spolu s vyše tisíckou strán, môže to byť prejav ambicióznosti a sebadôvery, ktorý však nie vždy musí byť zavŕšený so šťastným koncom. V každom prípade ide o obdivuhodný zámer, ktorý umožňuje minimálne udržať jednotnú koncepciu a vzájomné prepojenia podstatne ľahšie ako v prípade kolektívneho diela. Tým však všetky výhody v prípade takejto práce končia. Navyše v podobe vyše šesťstostranovej objemnej knihy by mala u každého recenzenta vzbudiť minimálne uznanie, a to ešte predtým, než sa pustí do čítania.
Platí to v plnej miere aj v prípade prvého zväzku, ktorý sleduje pôvod, rodinu, detstvo, mladosť a dozrievanie mladého Beneša a končí sa jeho zvolením za prezidenta ČSR roku 1955. Zastrešuje teda obdobie Rakúsko-Uhorska, vrátane odboja počas prvej svetovej vojny a prvých 17 rokov Československa. Ide o úplne odlišné dve (ba tri) obdobia, a to tak z hľadiska politického kontextu, ako aj z hľadiska Benešovho života. Každý odborník vie, že Dejmekovou doménou je z troch uvedených práve posledné obdobie a že predovšetkým v ňom sa mohol oprieť o rozsiahly vlastný výskum a celý rad vlastných prác. Pri čítaní textu je však zrejmé, že ani "rakúska" časť neprišla skrátka a vôbec nemá len kompilačný charakter. Práve naopak, Dejmek sa snaží uchopiť veci novým spôsobom, novo ich pomenovať a dôkladné poznanie Beneša ako ministra zahraničných vecí mu uľahčuje hľadať v Benešovej osobnej "rakúskej minulosti", predovšetkým v jeho sociologickom štúdiu a doslova politologickej príprave, korene mnohých jeho názorov a koncepcií. To však Dejmekovi umožňuje nevidieť len priamočiarosť vo formovaní názorov mladého Beneša, k čomu by zvádzala jeho celoživotná cieľavedomosť, ale Dejmek prekvapí aj Be-nešovým vnútorným vývojom, hľadaním sa, korekciami a omylmi. Obdobie pred prvou svetovou vojnou považujem za, pre mňa až prekvapujúco, mimoriadne vydarenú časť. Nie je len obligátnou predohrou, ale ukazuje sa ako nevyhnutná k pochopeniu Beneša a jeho názorového sveta. Prináša súčasne aj akokoľvek dobre zorientovanému čitateľovi mnohé cenné poznatky.
časti venovanej prvej svetovej vojne mal Dejmek už podstatne zložitejšiu úlohu. Prehrýzť sa literatúrou a skoncipovať proporčne text o československom odboji v zložitom vojnovom kontexte bolo mimoriadne náročné. Hoci nové poznatky a hodnotenia táto časť neprináša (nepopierajúc niektoré zaujímavé postrehy, napr. na s. 186, pozn. 88), ide o kultivovaný text, pod ktorý by sa nepochybne podpísali aj vyslovení špecialisti. Pravda, napr. znalci M. R. Štefánika by mnohé veci zrejme formulovali ináč a ukazuje sa, že popri nepopierateľnom Masarykovom vodcovstve je možný rôzny uhol pohľadu na každodennú činnosť, priority a ciele odboja, čím bližšie sa prichádzalo k cieľu, tým vypuklejšie boli koncepčné rozpory o charaktere budúceho štátu, jeho medzinárodnom zakotvení a podobe bezprostredných krokov.
častiach po roku 1918 je už Jindŕich Dejmek doma a sám si zvolil priority a proporcie svojho textu. Ťažisko je jednoznačne na zahraničnej politike a medzinárodných vzťahoch. Právom, Benešovou doménou bola zahraničná politika a jeho ambíciou ju bolo formovať v podstatne väčšej miere, ako by prislúchala ministrovi štátu rozsahom zodpovedajúcemu vtedajšiemu Československu. To zvyšuje nároky na pripravenosť autora a jeho rozhľad o zahraničnopolitických súvislostiach doby. Možno zjednodušene povedať, že Benešova biografia je súčasne históriou medzinárodných vzťahov, koncepcií a konfliktov minimálne medzivojnového obdobia, ktoré Beneš bezprostredne formoval a ovplyvňoval. O to je zložitejšie o Benešovi písať. Práve medzinárodné vzťahy a diplomacia medzivojnového obdobia sú však Dejmekovou doménou a tak kapitoly sledujúce Beneša do jeho zvolenia prezidentom sú originálne, skutočne komplexné a práve tu vtlačil autor textu najlepšie pečať svojej profesionálne zrelej osobnosti. Rozsah diela mu umožnil byť dostatočne popisným, na detaily a vysvetlenia v bohatej miere využil poznámkový aparát a vždy našiel aj potrebnú mieru na zovšeobecnenie a historický nadhľad.
Je nepochybne otázkou názoru, do akej miery sú zohľadnené aj Benešove vnútropolitické aktivity. Podľa mňa Beneš podstatne viac zasahoval do vnútropolitického vývoja, ako mi vyplýva z Dejmekovej knihy (teda aj do roku 1935). Možno viac zo zákulisia ako verejne. Práve tu bola príležitosť ukázať viac jeho toľko diskutovaný machiavellizmus (V. Mastný). Hoci spory s českými politikmi a časťou publicistiky sú spomenuté (napr. s. 419-24, 470-474), určite by si pozornosť zasluhovalo aj jeho vstupovanie do problémov Slovenska a Podkarpatskej Rusi (napr. vzťah ku Šrobárovi, početné konflikty s Ho-džom a Hlinkom), ktoré mu nevytváralo medzi slovenskými elitami veľkú popularitu.
V diele síce absentuje obrázková príloha, o to viac by som vyzdvihol práve poznámkový aparát, ktorý v nadštandardnej miere upozorňuje na mimoriadne bohatú literatúru, niekedy ju aj hodnotí a podáva vysvetlenia tam, kde by inak zaťažoval text. Tým si autor trochu uplietol bič aj sám na seba, lebo nie vždy bol pri vysvetľovaní dôsledný (napr. Zi-novievov list zostal vo vzduchu, s. 385). Vo všeobecnosti preukázal Dejmek v zahraničnopolitických súvislostiach skutočne mimoriadny cit na to, do akej miery hlboko postupovať v hlavnom texte a ako využiť poznámkový aparát. Je mi jasná heuristicka náročnosť a rovnako je zrejmé, že nie je v ľudských silách (aj z jazykových dôvodov) prečítať všetko. Aj preto trochu ľutujem, že bohatá maďarská historiografia so svojím veľmi kritickým stanoviskom k Benešovi a stojaca neraz v opačnom garde voči hodnoteniam Dejmeka, je v práci zúžená len na anglicky písaného Juhásza, Adamovu, Ormosovú, pričom neraz kvalitnejšie práce Romsicsa a ďalších mladších autorov zostali mimo pozornosti autora. Pritom sú aj vo svetových jazykoch a žiadalo by sa na ne aspoň odkázať, podobne ako to autor robí pri iných prácach. Ich poznanie by určite objektívnejšie sproblematizovalo Beneša, a to z úplne iných stanovísk, ako to robí nemecká, ale i časť českej historiografie.
Pri čítaní pútavo napísaného textu (pútavému napriek tomu, že čitateľ vie, ako všetko dopadne) som jeho prostredníctvom prežíval nevdojak komunikáciu s autorom. Vždy keď som mal pocit, že sa autorovi "jeho" Beneš vymyká z konspektu, prišiel Dejmek s časťou, ktorá zaplnila presne (alebo čiastočne) to, čo mi chýbalo. Napr. keď som mal pocit, že začína podliehať Benešovým argumentom a stráca odstup, alebo že úplne rezignoval na vnútropolitický kontext, či na Benešovo súkromie alebo mi absentovalo jeho vnímanie slovenskej otázky. To neznamená, že Dejmekov vstup úplne splnil moje očakávania a zodpovedal všetky moje otázky, ale bol tu, prišiel doslova v pravú chvíľu a treba ho v takejto podobe ako názor autora akceptovať.
Z hľadiska koncepčného, proporčného, metodického a štylistického stojí Dejmekova kniha na vysokej úrovni a celý opus treba ako celok vnímať s uznaním a pozitívne. Autor často využíva svoju pozíciu, anticipuje nasledujúci vývoj a potvrdzuje, resp. vyvracia tým (nielen) Benešove úvahy a názory. Takéto predbiehanie vlastne prepája jednotlivé časti rozsiahleho diela. Je to čitateľsky príťažlivé, vťahuje to čitateľa do historického vývoja a núti ho nad vecami rozmýšľať. Na druhej strane to svedčí o nadhľade autora i o istote, s akou sa pohybuje v procesoch celého 20. storočia. Pravda, takýto prístup zvyšuje zraniteľnosť niektorých úvah. Ak napr. Dejmek tvrdí, že Beneš podcenil silu slovenskej národnej myšlienky, na druhej strane ale historik "musí dát za pravdu jeho tvrzení, jak byl autonomismus zneužíván mezinárodné..." (s. 573), bolo treba aj dodať, že to nebola chyba samotného autonomizmu ako skôr nerešpektovania toho, čo Beneš povedané Dejme-kovými slovami skutočne podcenil. Autora nepochybne čaká zložitá úloha ako v súvislosti s konfliktným česko-slovenským, resp. medzinárodným diskurzom (najmä zo strany Nemecka a Maďarska) bude interpretovať vznik, vývoj, zánik, obnovenie a opätovný definitívny zánik Československa, ktoré bolo vlastne dielom aj samotného Beneša a ktorý jeho existencii a obrane zasvätil celý život. Československo sa nedožilo konca 20. storočia, česko-slovenské vzťahy a ich riešenie, resp. neriešenie, sa ukázali byť kľúčovými a svoj diel zodpovednosti by pri neúspechu nepochybne príťažlivého a svojím spôsobom krásneho československého príbehu musel cítiť aj samotný Beneš.
Napriek tomu, že pri diele podobného rozsahu nie je korektné uvádzať, čo všetko mi v práci ešte chýba, predsa len mi nedá nespomenúť, že Beneš je dostatočne kontroverznou postavou, aby si zaslúžil viac priestoru na úvahu nad tým, prečo je vlastne (odhliadnuc od protirečivých českých hodnotení) v nemeckej, maďarskej a čiastočne i poľskej a slovenskej historiografii v takej miere zápornou, neraz až démonizovanou postavou. Dejmek si už v úvode uvedomuje tento fakt a viackrát naň naráža aj v texte, ktorý tak pozitívne, ako aj kriticky hodnotí Benešove zámery a činy, ale nikde z textu čitateľovi dostatočne jasne nevyplynie, prečo bol Beneš pre mnohých doma i v zahraničí už v opisovanom období doslova stelesnením zla. Predsa ideály humanity a demokracie mu boli v rámci československého kontextu prioritné a rovnako sa neustále usiloval o upevnenie mieru a nastolenie pomerov vzájomnej spolupráce a rešpektovania sa v stredoeurópskom regióne. Nie je príčinou jeho pragmatizmus (machiavellizmus) v každodennej politickej praxi, doma i v zahraničí (napr. príprava Trianonu), ktorý mu "v záujme vyššej veci" umožňoval používať aj rôzne mocenské a nekorektné praktiky? Nie sú príčinou jeho osobné vlastnosti a zložitá povaha, ktorá ťažko tolerovala silné osobnosti (a navyše s rozdielnymi názormi) vo vlastnom okolí? Určite by to neubralo z jeho zásluh a schopností, keby sa výraznejšie upozornilo na jeho manipuláciu s faktami pri presadzovaní vlastných názorov (nie vždy správnych) a škandalizovaní politických protivníkov. Myslím si, že občiansky a vlastenecký postoj, ku ktorému sa autor v úvode poctivo hlási, nemusel byť prekážkou pri viacerých témach aj kritickejšieho hodnotenia Beneša. Možno sa žiadalo len viac pritlačiť pero (alebo menej, keď sa píše o protibenešovských textoch ako výlučne o "stupiditách", "pam-fletoch") a voliť iné formulácie. Upozorňovanie na hľadanie všetkých priťažujúcich materiálov proti Benešovi zo strany niektorých historikov je kontraproduktívne a vyvoláva pocit, ako by Dejmek rád veril ubezpečovaniam Beneša (ktorý politik by sa k čomu priznal?) o svojej politickej čistote v duchu vlastných predstáv, ako by mala politika a politik vyzerať. V konflikte s Hodžom koncom 20. rokov sa ani proti slovenskému politikovi nenašli reálne dôkazy a nikto pritom nepochybuje, že jeho ruky nezostali čisté. Bôzne peňažné fondy a neprehľadné finančné toky boli veľkým pokušením ani nie tak pre vlastné obohacovanie, ako na kupovanie novinárov, štátnych úradníkov a politikov (napr. kauza Jur Koza-Matejov a časopis Slovenský národ alebo coburgovská aféra, ktorú si odniesol hlavne Hodža). Pri trochu kritickejšom pohľade, by sa o to presvedčivejšie potom ukázali tie častí, kde sa Beneš nemýlil, kde postupoval správne, dobre predvídal vývoj a správne odhadol jednotlivé udalosti. Predpokladám, že autor sa podobným úvahám nevyhne v texte druhého dielu. V každom prípade čitateľ si kladie uvedené otázky už pri prvých stovkách strán, čo je nepochybne aj zásluha kvalitného a na kladenie otázok bohatého textu. To, že aj v českej historiografii funguje značné napätie pri hodnotení Beneša a pôsobia rôzne osobné animozity, je pozornému čitateľovi zrejmé z niektorých poznámok (najmä v poznámkach), bez ktorých by dielo mohlo pokojne žiť svojim životom.
Ešte menej je na základe textu pochopiteľné, prečo démonizácia Beneša pretrvala aj desaťročia po jeho smrti a napr. maďarská (aj oficiálna) historiografia mu doteraz nevie prísť na meno. Znovu opakujem, že občiansky a vlastenecký postoj, ku ktorému sa autor v úvode poctivo hlási, mu vtláča do pera aj také nuansy v hodnoteniach, že Beneša vníma ako vlastenca, ale srbských atentátnikov zo Sarajeva ako nacionalistov. Kde je však hranica (geografická i mentálna) medzi (aj) českým vlastenectvom a (aj) českým nacionalizmom, keďže Beneš bol vnímaný a spájaný s oboma kategóriami? Predpokladám, že skôr štylistika ako zámer vtlačila autorovi do pera pri charakteristike slovenskej elity výraz "patrioti" (s. 144).
Nechcel by som pri tejto monumentálnej práci vyzerať, že pre stromy nevidím les a upozorňujem na jednotlivosti. Práca takéhoto rozsahu sa, pravda, nemohla vyhnúť ani početným chybám a nedôslednostiam (alebo prečo nie?). S tým druhým patria niektoré štylistické lapsusy, nedôslednosti pri korektúrach, nedostatky poznámkového aparátu, keď napr. skrátený bibliografický odkaz predchádza jeho kompletnému uvedeniu alebo vôbec nie ojedinelé chyby v menách autorov. Oveľa nepochopiteľnejšie sú skutočne početné chyby v prepise názvov slovenských monografií a štúdií (ide pritom o jazyk určite nie zložitejší ako v prípade poľských titulov). Priamo v texte práce pôsobia rušivo niektoré cudzojazyčné klišé a žurnalizmy "last but not least", "wishful thinking", "jusqu'au bout" alebo keď časť (!) citátu je uvedená v angličtine a zvyšok v češtine (s. 554). Omylom je dvojkoľajné používanie titulu cár/kráľ pri bulharskom panovníkovi Borisovi, za nie najpresnejšie považujem zachytenie priebehu balkánskych vojen, vyskytujú sa chyby v písaní mien, napr. na s. 31 (Lassalle), 86 (Fousek), 96 (Zichy), 136 (Ivan Daxner), 209 (István Burian), 218 (Gyula Andrássy), 219-20 (Mihály Rárolyi), 269 (István Fridrich), 270 (István Csáky), 294 (László Szápáry), 295 (Gratz), 297 (László Ťahy), 305 (Miklós Bánffy), 311 (Ľudovít Labaj, J. Szentiványi), 313 (István Rakovszky), 316 (Jászi), 376 (Stjepan Ra-dič), 518 (Gyula Rárolyi), 554 (H. Gôring), 567 a 568 (R. Ránya), 589 (R. Gottwald). Prekvapujú chyby v písaní lokalít, vrátane bývalého Československa (s. 227, 247,295) a známych lokalít ako Bradlo a Štrba. Za podstatne väčšiu nepresnosť považujem, keď sa hovorí o ruskom, Rusoch a Rusku (boľševickom Rusku) namiesto sovietskom, Sovietoch a ZSSR (česky SSSR). Je to podliehanie dobovému (alebo súčasnému) diskurzu, v každom prípade ide o nesprávne pomenovanie krajiny v období od roku 1922. Ak by sa upozornilo na rozdiel medzi názvami Rráľovstvo SHS a Kráľovstvo Juhoslávie ako dôsledok prevratu v januári 1929, bolo by ich synonymické používanie korektnejšie. Ďalšie terminologické nepresnosti sa už nedajú vysvetliť, len opraviť. Napr. namiesto západouhorského treba hovoriť o západomaďarskom Szombathely (s. 296), namiesto Uhorska Maďarsko (s. 298), namiesto Slovenskej národnej rady má byť Slovenská liga (s. 167), namiesto "bŕeznové" "únorová" ruská revolúcia (s. 172), namiesto "listopadové" sa zvykne skôr hovoriť o "ŕljnové" revolúcii (s. 182). Navzájom protirečivo je v texte i poznámke k nemu vysvetlený vznik Balkánskej aliancie vo vzťahu k Bulharsku (s. 568). Hlinka neopustil po svojej nepremyslenej akcii roku 1919 Paríž a Francúzsko dobrovoľne a určite tu tiež Beneš zohral svoju úlohu (s. 261), rovnako nie je šťastné hovoriť o strane "komandova-nej" Hlinkom (s. 321), ani často používaný pojem "ŕeditel pražské diplomacie" nepovažujem za najkorektnejší (a to ani v množnom čísle). Ak sa autor rozhodol pre zoznam literatúry a prameňov na záver druhého zväzku, je škoda, že sa nenašlo miesto aspoň pre register. Bolo by to praktickejšie.
Dielo Jindŕicha Dejmeka už vo svojom prvom zväzku kladie otázky, hľadá na ne odpovede a nepochybne vyvolá rozsiahle diskusie. Už len tým by nepochybne splnilo svoj cieľ. Navyše vďaka (napriek) svojim nespochybniteľným vedeckým kvalitám, jasne formulovaným stanoviskám a rozsiahlej heuristike určite tému Edvarda Beneša v českej a medzinárodnej historiografii neuzavrelo, ale dalo jej bádaniu nové významné impulzy.

Roman Holec, Český časopis historický, č. 2/2008, ročník 106/2008, str. 403-8

Přestože se v uplynulých letech objevilo hned několik pokusů o Benešovu biografii, výsledky (jedno, zda z hlediska zvolených interpretací, či využité šíře pramenné základny) byly většinou sporné a spíše vyzývající k novému uchopení tématu a pečlivému zdokumentování činnosti této klíčové a současně nad jiné kontroverzní osoby moderních českých dějin. Na podkladě rozsáhlé práceJindřicha Dejmka nazvané jednoduše - leč příznačně - Edvard Beneš. Politická biografie českého demokrata (Nakladatelství Karolinum, Praha 2006) česká historiografie dospěla k výrazné, ač zdaleka nikoliv úplné splátce svého dluhu vůči Benešovi i české společnosti. První díl zahrnují léta 1884 - 1935 fascinuje nejen svým rozsahem (cca 630 stran), ale především širokým a precizním využitím různorodé pramenné základny. J. Dejmek ve své práci shromáždil pro tuto dobu nepochybně maximum dostupných relevantních pramenů a fakt a jeho kniha se tak nepochybně stane pro generace ostatních historiků "knihou živitelkou". Jen zřídka vídaný heuristický záběr by však neměl zastřít i problematické stránky věci: předně kniha v takovémto rozsahu je takřka k neučtení i pro vědeckou obec samotnou, zvolený styl a metoda výkladu pak dost dobře nedávají znát, kde končí řeč pramenů a kde začínají vlastní slova historikova. Dále je otázkou, zda lze psát "politickou biografii" bez osobnostní, charakterové, zkrátka čistě lidské skici hlavního hrdiny? O E. Benešovi, člověku vnitřně zřejmě velmi zvláštním, toto konstatování platí dvojnásob. Redukce Benešova života takřka pouze na jeho (zahraničně) politickou činnost je nutně zkreslující. A pochyby platí i o míře autorova odstupu, ostatně diskutabilní slova o "českém demokratu" v samotném názvu knihy dávají od samého počátku tušit, jakým směrem se J. Dejmek v Benešově biografii hodlá ubírat. A koneckonců již jen první kapitola ukazuje na určitou selekci (úmyslnou?) fakt a literatury, která nezapadá do Dejmkem předem vytvořeného konceptu.

(lve), Kuděj, časopis pro kulturní dějiny, č. 1-2/2008, str. 114-115