tištěná kniha
Tudy cesta nevede

Tudy cesta nevede

Badinter, Elisabeth

témata: sociologie

brožovaná, 149 str., 1. vydání
překlad: Lhotová, Alena
vydáno: prosinec 2004
ISBN: 80-246-0885-5
doporučená cena: 165 Kč

E-shop

Anotace

Kniha francouzské socioložky Elisabeth Badinterové hledá odpověď na otázku, jakého reálného pokroku se v posledních patnácti letech dosáhlo v sociálním a společenském postavení ženy ve společnosti. Autorka poukazuje na to, že úděl žen se,i přes zdánlivý pokrok, příliš nezlepšil. Důsledně pak rozlišuje mezi zápasem za práva žen a krajními postoji některých představitelek tzv. feministického diskurzu. Badinterová tvrdí, že feminismus posedlý ustavičným vymezováním vůči mužskému pohlaví a problémem identity zanedbává skutečné sociální a lidské problémy žen.

Obsah

Zlomová léta devadesátá
Kapitola I.
Nová rozprava o metodě
Logika paušalizace
Filozofická krize
Kapitola II.
Na co se zapomíná
O čem se nerado mluví
Násilí páchané ženami
Zneužívání moci
Kapitola III.
Rozpory
Sexualita a realita
Model ženské sexuality
Kapitola IV
Ústup z pozic
Když se každý pokládá za oběť toho druhého
Když je odlišnost zákonem
Past

Recenze

FEMINISMUS

Krátká, ale hutná studie francouzské socioložky Elisabeth Badinterové, přeložená Alenou Lhotovou, je zásadní polemikou se soudobým radikálním feminismem. Jeho krédo se podle autorky dá shrnout do dvou vět. První zní: ženy jsou vždy oběťmi mužů a potřebují zvláštní ochranu, druhá: ženy se od mužů liší svou podstatou a v rovnosti pohlaví se tato odlišnost musí zohlednit.
Tezi o ženě jako věčné oběti Badinterová vyvrací především rozborem průzkumů a statistik znásilnění, domácího násilí apod. Ukazuje, že pojmy, s nimiž se operuje, jsou vágní a používané metody zkreslující. Výsledky tak nejsou obrazem reality, ale ideologických představ feministek, z nichž ty nejradikálnější považují za znásilnění každou soulož a za domácí násilí větu "miláčku měla bys trochu zhubnout".
Kromě toho autorka také prokazuje, že žena-agresor není jev na hranici statistické chyby: na holocaustu Židů nebo genocidě ve Rwandě se ženy aktivně podílely, v současné době zase ve Francii mohutně roste násilná trestná činnost adolescentek.
Myšlenku, že ženy se od mužů liší svou podstatou, která ve svém důsledku vede k přeceňování biologických daností a potlačování svobodné vůle a možnosti volby, považuje autorka za krok zpět. Ten feminismus, který adoruje mateřství ve jménu "přirozenosti", tak podle Badinterové pomáhá přehlížet skutečně závažné problémy postavení žen ve společnosti (např. nerovnost příjmů či politického zastoupení).
Současnému feminismu, píše autorka, příliš nejde o vytvoření teorie vztahů mezi pohlavími, ale o obžalobu druhého pohlaví a zavedení systému útlaku. Na pozoru by se před ním měli mít nejen muži, o změnu jejichž sexuality otevřeně usiluje, ale také ženy. Vrůstající odcizení a nedůvěra mezi pohlavími může mít totiž jen těžko nějakého vítěze.

Petr Zídek, Lidové noviny, příloha Orientace, 15. 01. 2005

Spravodlivosť pre všetkých?

Podľa Elisabeth Badinterovej je hlavným zdrojom všetkých frustrácií, z ktorých sa rodí násilie, práve bieda a diferencie medzi pohlaviami sú v porovnaní so sociálnymi rozdielmi maličkosťou.
Kľúčové pojmy dnešnej doby sú často potenciálnymi "výbušnými mínami": sociálna spravodlivosť alebo sebauskutočnenie, majorita verzus minority, integrácia, identita, participácia, podriadenie, nároky na uznanie, rovnosť?! Všetky predkladané publikácie disponujú spoločným rámcom: ich priznanou ambíciou je identifikácia faktorov a potenciálu spoločenskej emancipácie a zároveň legitímna snaha o vyprovokovanie širšieho diskurzu.
Kniha Přerozdělování nebo uznání? je dialógom severoamerickej filozofky Nancy Fraserovej a nemeckého filozofa Axela Honnetha o hľadaní teoretického konceptu sociálnej spravodlivosti, ktorý by zohľadňoval sociálny a politický vývoj posledných rokov. Otázky a odpovede tohto dialógu tvoria štyri teoretické texty. Kniha je veľmi živá, keďže prvá štúdia od Nancy Fraserovej "spúšťa" krátku sériu troch vzájomných replík, ktoré prinášajú reakcie na predchádzajúci príspevok. Čitateľ má možnosť spolu s autorkou skúmať problém z jednej "strany barikády" a potom sa presunúť a "prijať" perspektívu druhého autora. Tieto presuny rozhodne nie sú bezbolestné, ale možnosť sledovať pozoruhodnú analytickú prácu s textom oponenta stojí za námahu.
Koncept spravodlivosti je u oboch autorov skúmaný prostredníctvom vzťahu dvoch kategórií - prerozdeľovania a uznania, ktoré majú svoje konotácie tak v oblasti filozofie, ako i politiky. Zjednodušene možno povedať, že hľadajú odpoveď na otázku, ktorý z uvedených princípov pomáha lepšie pochopiť súčasné i nedávne sociálne konflikty zahŕňajúce celú škálu bojov (za práva homosexuálov a lesbičiek, konflikty odborov a zamestnávateľov, boje za národnú suverenitu či autonómiu, oživené medzinárodné hnutie za ľudské práva, aktivity feministických hnutí a pod.). Existuje nejaký spoločný rámec, v ktorom by sa snahy o distributívnu spravodlivosť a kultúrne uznanie dali vysvetliť a ktorý by zároveň poskytoval bázu pre normatívne hodnotenie oprávnenosti týchto nárokov?
Pojem prerozdeľovania sa viaže na koncepcie distributívnej spravodlivosti, týka sa úsilia o spravodlivejšie rozdelenie zdrojov a o odstránenie ekonomického utrpenia. Pojem uznania sa politicky viaže na požiadavky rešpektovania špecifických hodnotových presvedčení a životných štýlov sociálnych skupín, ktoré sa cítia byť nimi kultúrne viazané. Podľa Nancy Fraserovej teoretická tradícia tohto pojmu siaha "až" k Hegelovi a označuje sa ním "ideálny recipročný vzťah medzi subjektmi, v ktorom každý vníma toho druhého ako seberovného a zároveň ako od seba oddeleného". Fraserová i Honneth sa zhodujú v kritike teoretických prístupov, ktoré prerozdeľovanie a uznanie od seba oddeľujú a stavajú proti sebe ako nevyhnutné antagonizmy. Obaja sa snažia vytvoriť taký rámec, ktorý by oba princípy integroval do teórie spravodlivosti s normatívnymi nárokmi. Primeraná teória spravodlivosti musí zahŕňať tak pojem uznania, ako i prerozdeľovania. Tento spoločný bod je zároveň aj bodom rozchodu: všetky ďalšie vývody a argumenty už plynú dvoma smermi. Poďme sa na ne v krátkosti pozrieť.
Nancy Fraserová si najprv berie za základ svojich skúmaní deklarované ciele a požiadavky nových sociálnych hnutí. Hovorí o revitalizácii bojov za uznanie, pretože nároky na uznanie sú podľa nej v súčasnosti jednou z hlavných príčin sociálnych konfliktov na celom svete. Zároveň konštatuje úpadok významu konfliktov súvisiacich s prerozdeľovaním ekonomických zdrojov a bohatstva. "Táto kedysi prevládajúca gramatika politických snáh, jazyk ekonomickej rovnosti, už dnes nie je taký prominentný." Empiricky je teda možné potvrdiť, že ťažisko sa presúva od prerozdeľovania k uznaniu. V politickej teórii sú boje za uznanie a boje za prerozdeľovanie často falošne kladené proti sebe ako alternatívy, ktoré sa navzájom vylučujú. Nastoľuje sa tak zbytočná voľba, či sa rozhodnúť pre politiku prerozdeľovania ovplyvňujúcu triednu hierarchiu alebo pre politiku uznania, ktorá zachováva alebo dekonštruuje skupinové odlišnosti a vzťahuje sa k statusovej hierarchii.
Fraser v prvom rade ukazuje, že niektoré kategórie politickej teórie, akými sú napríklad rod a rasa, sú dvojdimenzionálne. To znamená, že sú zakotvené v hospodárskej štruktúre i statusovej hierarchii, prípadné znevýhodnenia sa tak vzťahujú k nerovnomernému prerozdeľovaniu i k statusovému zneuznaniu. Náprava nespravodlivosti spojenej s dvojdimenzionálnymi kategóriami si preto vyžaduje politiku prerozdeľovania i politiku uznania. Nancy Fraserová ponúka vlastný teoretický rámec, ktorého normatívne jadro tvorí koncepcia participačnej parity. Tá predpokladá, že spravodlivosť "vyžaduje sociálne usporiadanie, ktoré všetkým dospelým členom spoločnosti dovoľuje, aby spolu jednali ako rovnocenní". Dosiahnutie participačnej parity vyžaduje splnenie najmenej dvoch podmienok. Objektívnou podmienkou je skutočnosť, že materiálne zdroje musia byť rozdelené takým spôsobom, ktorý zaručuje nezávislosť a "hlasovacie právo" participujúcich. Intersubjektívna podmienka vyžaduje, aby inštitucionalizované kultúrne vzorce "preukazovali všetkým participujúcim rovnaký rešpekt a zaručovali im rovnosť príležitostí pri získavaní spoločenskej vážnosti". Napriek rastúcemu významu konfliktov spojených s uznaním Nancy Fraserová predkladá koncept sociálnej spravodlivosti, v ktorom zdôrazňuje primárnu úlohu distributívnej spravodlivosti. Otázky kultúrneho uznania by mali byť zahrnuté do explanačného a normatívneho rámca prerozdeľovania materiálnych zdrojov.
Axel Honneth konštruuje vlastný teoretický rámec, vychádzajúc z presvedčenia, že pozornosť teórie spravodlivosti by sa nemala zamerať na nároky artikulované sociálnymi hnutiami, ale na každodennú, ešte netematizovanú, ale nemenej naliehavú prvotnú formu sociálneho utrpenia a morálneho bezprávia. Len tak sa môžeme podľa neho dopátrať k subjektívnemu prežívaniu odmietnutia oprávnených nárokov na uznanie. Pre teóriu spravodlivosti je primárna kategória uznania, ktorá umožňuje skúmať morálne dôvody sociálnej nespokojnosti. Odmieta názor, že dejiny politických konfliktov možno interpretovať ako presun od záujmov o distribúciu materiálnych zdrojov k "politike identity", teda od rovnosti k diferenciácii. Honneth zastáva názor, že aj v bojoch za distributívnu spravodlivosť zohrával ústrednú úlohu pocit narušeného uznania, úcty alebo cti. Na rozdiel od Nancy Fraserovej sa čítanie politických konfliktov u Honnetha odohráva v rámci morálnej gramatiky.
Fraserová i Honneth ponúkajú diskusiu, ktorá postupne graduje a naberá na "údernosti" argumentov. Náročnosť skúmanej témy odľahčuje (v pozitívnom zmysle) práve štruktúra knihy ako dialógu. Popri českom preklade týchto textov sa v českých akademických časopisoch objavia aj rozhovory s autorkou a autorom, ktoré rozvíjajú niektoré tu uvedené názory.
Elisabeth Badinterová, intelektuálna lokálpatriotka a prívrženkyňa témy postavenia ženy v spoločnosti, s patričnou dávkou hrdosti tvrdí, že Francúzky (s ašpiráciou "pokojných vzťahov s mužmi svojho života") sa nenechali ovplyvniť novou vlnou amerického feminizmu ani rétorikou esencializmu či separatizmu. Kriticky a nesmierne vášnivo hodnotí ostentatívne deklarované rozčarovanie z mužov i fakt, že hlavnou motiváciou všetkých smerov feminizmu je rovnosť pohlaví a nie zlepšenie vzťahov medzi mužmi a ženami - a práve preto má radikálny feminizmus malú šancu na širšie prijatie verejnosťou. "Feminismus - v posledných letech posedlý obviňováním mužského pohlaví a problémem identity - zanedbává boj, na jehož základě se zformoval." Autorka odmieta logiku paušálneho prístupu k žene ako bezbrannej obeti mužskej dominancie a prevahy i klamlivosť sexuálneho relativizmu ako politického princípu. Otvorene upozorňuje na účelové skresľovanie štatistík domáceho násilia "v mene" zovšeobecnenia viktimizácie ženy a viny muža a zdôrazňuje, že realita je vždy omnoho, omnoho zložitejšia a obom pohlaviam poskytuje celý rad argumentov, ktoré umožňujú považovať sa za obeť toho druhého. "Paušalizování není dobrým nástrojem poznání. A kolektivní odsuzovaní jednoho pohlaví je křivda, která nemá k sexismu daleko. Budeme li násilí považovat za smutné privilegium mužů, směšovat normální jevy s patologickými, stanovíme nesprávnou diagnózu, a podle té se správný recept předepsat nedá." Badinterová pripomína zdokumentované prípady sadistického, krvilačného "účinkovania" žien počas Francúzskej revolúcie i účasť žien na genocídach 20. storočia (nacistické Nemecko, Rwanda) a nekompromisne vyvodzuje, že ženy sú (rovnako ako muži) schopné zabíjať, ponižovať, mučiť jednoducho z pohnútok "vlastného potešenia a zo sadizmu". Podľa Elisabeth Badinterovej je hlavným zdrojom všetkých frustrácií, z ktorých sa rodí násilie, práve bieda a diferencie medzi pohlaviami sú v porovnaní so sociálnymi rozdielmi maličkosťou. Neskrývanej ironizácii je podrobený moralistický feminizmus, podľa ktorého má byť tzv. nová sexualita transparentná, demokratická a zmluvná - rozumej nežná, nevinná, vyžadujúca zdieľanie a totožnosť pudov. Autorka kladie provokujúce a nepriznávané otázky: Ako vyhodnocovať úmysly o ktorých sa nehovorí, nechuť, ktorá sa nepriznáva, ako vždy ostať "pánmi" svojich túžob? V súčasnosti je už jasné, že sexualita má mnoho rozmanitých foriem, i to, že ľudské libido je zložité - napriek tomu dosiaľ neutícha volanie po skrotení túžby. Oblasť pudov však nemožno nikdy úplne skrotiť "dekonstrukce maskulinity a snaha o srovnání mužství s tradičním ženstvím je nejenom pochybení, ale přímo hrubá chyba. Změnit člověka neznamená ho zničit" Kritike je podrobený i kultúrny relativizmus 90. rokov s následným spochybnením univerzality zákona - ako príklad slúži diskusia o povolení nosenia islamských šatiek v štátnych inštitúciách. Francúzska republika a jej demokracia prejavili náboženskú toleranciu, vzdali sa podmienky rovnosti pohlaví na území štátu, zriekli sa tradičných národných hodnôt, čím podľa tejto sociologičky vyslali správu opačným smerom, ktorú mnohí muži využili: "Čiňte si so svojimi dcérami, čo chcete, nás do toho nič!" "Rovnež je nejvyšší čas připomenout, že žádné náboženství ani kultura nesmí mít v otázce odpíraní rovnosti pohlaví posledí slovo. Ať se to někomu líbí nebo ne, rovnost pohlaví lépe zaručuje všeobecný zákon, který platí pro všechny, než relativismus, který otevírá prostor pro nejrůznejší výjimky."
Knižná podoba výskumnej správy Etnické menšiny a česká politika je, slovami autorov, "pokusom o charakteristiku vzťahu významných politických strán k etnickej problematike" vrátane všeobecnejšieho teoretického rámca a faktografickej databázy. V niekoľkých relatívne autonómnych štúdiách sú analyzované modely vzťahu štátu k národnostným menšinám, prístupy k imigrantom, príslušná odozva v štátnej politike, vnímanie rómskej otázky politickými stranami, fenomén "tradičných" aj "nových etnických menšín" i potenciál a akcieschopnosť moderného českého pravicového extrémizmu. Nechýba prehľad zodpovedajúcej legislatívy (upravuje možnú "tyraniu etnickej väčšiny nad menšinou") či sumár prístupov jednotlivých európskych štátov k tejto otázke s dôrazom na kvalitatívne rozlíšenie národnostných menšín a imigrantov. (Kým národnostné menšiny požadujú v podstate paralelnú kultúru, imigranti majú potrebu práv, ktoré by im umožnili inklúziu do širšieho inštitucionálneho rámca príjmajúcej spoločnosti.)
V centre pozornosti je aj problém multikulturalizmu - jednak ako partikularistický pojem (príslušník skupiny rezignuje na univerzálnejší status svojej osoby a uspokojí sa so statusom príslušníka zvláštnej skupiny), jednak ako pojem integracionalistický (uplatňujúci liberálnodemokratické ideály, ktoré vedú k zohľadňovaniu tých, ktorí boli dosiaľ z proklamatívno univerzálnej slobody, rovnosti a solidarity vylúčení). Je kriticky poukázané na využívanie rómskej karty českými politickými stranami ako lákadla pre sociálne slabých rómskych voličov i nerómskych liberálnych intelektuálov, rovnako ako aj na malú profesionalitu niektorých rómskych združení (tzv. "Rómovia z povolania").
Antiimigračná agenda a odpor voči prisťahovalcom je v európskom priestore vykalkulovanou témou a prvkom identity určitých politických strán. V Českej republike táto problematika politickú súťaž výraznejšie neovplyvňuje - potenciál pre "single-issue" antiimigrantské strany sa preto zatiaľ javí ako nevýznamný. Otázkou však ostáva, či, za akých okolností, podmienok a ako masívne by sa mohol prejaviť v strednodobom a dlhodobejšom horizonte.
Každá z predstavených kníh sa istým spôsobom venuje predstave o "dobrom" usporiadaní spoločenských vzťahov. Prvá sa venuje všeobecným otázkam spravodlivosti, ďalšie dve idú viac po konkrétnych problémoch. Všetky tri knihy hľadia na spoločnosť inou optikou. Každá z nich však hovorí v podstate o tom istom - o potrebe plurality (predstáv, identít) a rešpektu k nej.
Pojem prerozdeľovania sa viaže na koncepcie distributívnej spravodlivosti, týka sa úsilia o spravodlivejšie rozdelenie zdrojov a o odstránenie ekonomického utrpenia. Pojem uznania sa politicky viaže na požiadavky rešpektovania špecifických hodnotových presvedčení a životných štýlov sociálnych skupín, ktoré sa cítia byť nimi kultúrne viazané.

Sylvia Porubänová a Daniel Gerbery

Ženy nejsou chudinky

Kolem knihy Elisabeth Badinterové je zde podezřelé ticho

Jestliže se ženy v současné západní společnosti stavějí do pozice oběti utlačované mužským světem, konají velmi neprozíravě. To je základní teze knihy francouzské socioložky Elisabeth Badinterové Tudy cesta nevede.

Na začátku publikace, jejíž originál vyšel předloni, Elisabeth Badinterová (1944) píše: ?Nastala éra psychologické strategie, v níž pozvolna krystalizují nové sociální pocity. Mezi nimi převládá především rozčarování z mužů. Většina mužské populace totiž nepřijala pravidla hry na rovnost. V každém případě ne dost rychle a ani dost dobře, jak patrno při porovnání denního rozvrhu matek a otců. Za posledních dvacet let se de facto nic nezměnilo: ženy nadále vykonávají v rodině a v domácnosti tři čtvrtiny prací, a to v nich právem vyvolává hořkost Rozčarování přirozeně brzy přerostlo v pocit křivdy.?

Chvála rozumu

S knihou Tudy cesta nevede musíme v našem kontextu nakládat obezřetně, neboť jisté vytržené pasáže by se daly snadno využít coby argumentační ?klacek? pro účely i zcela protichůdné těm, o něž autorce běží.
Badinterová je plně angažovaná ve francouzské realitě a analyzuje a komentuje především ji. Z její knihy si můžeme složit obraz, kudy se v autorčině vlasti ubírá diskuse o mužském a ženském světě, o rovnosti šancí ve společenském uplatnění. Vyrozumíme z toho, že ve Francii nejsou bez reálného vlivu -na rozdíl od Česka - radikální větve amerického feminismu, ale především rychle pochopíme, že diskuse na feministická témata jsou ve Francii intenzivnější a rozličnější než u nás, že se tam probírají aspekty, na něž v našich končinách nedošlo nejen proto, že francouzský veřejný prostor je vitálnější, nýbrž i proto, že je zmítán turbulencemi vyvolávanými kupříkladu bolestnými konfrontacemi západní a muslimské kultury. Ostatně výrok Badinterové pronesený předloni, když se ve Francii hlasovalo o nošení, či nenošení šátků školaček - ?pokud dovolíme ženám nosit šátky ve školách, uspokojíme požadavek náboženské tolerance, současně však rezignujeme v naší zemi na tradiční rovnost pohlaví? (trochu jinými slovy autorka totéž konstatuje v knize Tudy cesta nevede) - tak tento výrok se stal předmětem polemiky ze strany šéfa tuzemských internetových Muslimských listů Mahmúda Abbáse.
První a stěžejní kapitola publikace Elisabeth Badinterové se jmenuje Nová rozprava o metodě; jde o jasný odkaz k Rozpravě o metodě správného užití rozumu od filozofa Reného Descarta (1596-1650). Na citlivě rozlišující rozum také Francouzka apeluje. Kritizuje paušalizace, především ty, dle nichž ženy jsou oběťmi vlastně již z principu, neboť zlo je přítomno v jedné, mužské polovině lidstva. Argumentuje: ?Skutečnost je mnohem a mnohem složitější a poskytuje jednomu i druhému pohlaví řadu argumentů, aby se mohlo považovat za oběť toho druhého.? Radikalismus, poukazuje, paradoxně odvádí pozornost od problémů, s nimiž se ženy každodenně potýkají. Badinterová je rovněž obezřetná v průzkumech veřejného mínění. Všímá si, že fyzické násilí, jehož se dopouštějí muži na ženách, má širokou publicitu, kdežto násilí, jež uplatňují ženy na mužích, se odehrává téměř bez povšimnutí. Přimlouvá se za to, aby biologická dimenze člověka nebyla při stanovení pravidel komunikace opomíjena.
Je korektní poznamenat, že i Badinterová se někdy nevyhne poněkud chatrným zobecněním (otázkou je, zda je to vůbec možné se jim vyhnout) a že i ona se občas odvolává na statistiky.

Hledal jsem, nenašel

Snad i z těchto velmi letmých poznámek lze vyrozumět, že kniha Tudy cesta nevede je ?použitelná? též v naší kulturní krajině - i při veškeré opatrnosti k úskalím ?přenosu? z jednoho kontextu do druhého. Je použitelná právě svou metodou: nejen metodou myšlení, s níž Badinterová interpretuje svět, nýbrž i metodou psaní, kterou jednak důkladně monitoruje výroky, jež byly k tématu ve společnosti proneseny v posledních letech, jednak pracuje s poznatky z delšího časového údobí, má na paměti dějiny oboru a tématu.
Tím spíš překvapí, že o knize, jež česky vyšla už před několika měsíci, nebylo dosud napsáno prakticky nic; zejména to udiví u tuzemských žensky zacílených portálů (feminismus. cz, hlidacifena.cz). Jako kdyby Badinterová byla pro Češky neviditelná a přispěvatelky oněch www stránek svým tichem stvrzovaly autorčino mínění, že pro část feministek jsou některá témata raději tabu. Nezbývá než doufat, že o myšlení Elisabeth Badinterové se zde bude aspoň trochu diskutovat po uvedení jejího bestselleru XY - O mužské identitě, který k vydání připravuje nakladatelství Paseka.

Elisabeth Badinterová

TUDY CESTA NEVEDE Slabé ženy, nebezpeční muži a jiné omyly radikálního feminismu

Josef Chuchma, MF Dnes, příloha Letní Víkend, 13.08.2005, str. 02